Úvodná stránka > Hviezdoslavov Kubín

Hviezdoslavov Kubín

Marta Hlušíková : LOŽ MÁ SOVIE NOHY /poviedka z knižky – Adela, neopováž sa!/

A občas pomôžeš pani Sovovej s nákupom, hovorí mi mama a strapatí mi vlasy ako malému. Fakt, vrchol. Počas celého sťahovania (dva týždne!) som musel dávať pozor na zasopleného a vreštiaceho Adama, aby sa naším neplietol pod nohy, a teraz, keď by som si mohol konečne užívať, budem starej babe robiť nákupy! U pani Sovovej sme len na rok, Peter, veď vieš, chlácholí ma mama. Vždy, keď vraví Peter a nie Peťo, je to vážne. Ja viem, že treba vydržať, že ockovi ponúkli lepšie platené miesto a že o rok dostavajú náš byt. No už teraz vidím, ako ma bude stará dirigovať... Nemusím byť ani jasnovidcom.
– Ak je ocko taký počítačový expert, prečo mu nedali hneď aj byt?
– Si ako puk! Vieš, že ešte nie je dostavaný! Rok vydržíme a potom už budeme vo svojom.
– Vieš, čo je to rok?
– A ty by si chcel, aby ocko dochádzal takú diaľku? – zvrieskla mama. Asi som ju poriadne vytáčal. Do jej vresku začal revať Adam, chytil ma za nohu a zasoplil mi jediné normálne nohavice, v ktorých som mal ísť v pondelok do novej školy.

– Len poď ďalej, Peťko, – usmieva sa na mňa naša domáca a strká mi pod nos akési papuče. Určite sú plné bacilov. Ale obúvam si ich, aby som nebudil pohoršenie a aby mame nežalovala. Sova pálená. Ešte nikdy som nevidel, aby sa meno tak zhodovalo s človekom. Ona naozaj pripomína sovu! Má mohutné telo, ktoré si opiera o paličku. O lýtka jej tenkých nôh sa obtiera biela čínska mačka. Až sa čudujem, že sa o ňu domáca nepotkne. Asi preto, že sa pohybuje drobnými krôčikmi, pričom sa kýva zľava doprava. Má dosť veľkú hlavu, zahnutý nos a na perách akýsi hnusný fialový rúž. Vlasy má úplne biele, samé kučierky. Preto jej hlava vyzerá taká obrovská. Trošku ňou potriasa, ako keby stále hovorila nie.
Usádza ma v obývačke do veľkého kresla a prisúva ku mne misku s keksíkmi. Aj by som si zobral, ale vidím, že na mňa škaredo pozerá tá čínska mačka. Nemám rád čínske mačky. Tie naše, obyčajné, sú milšie. Čínske sú vypasené, naduto sa tvária a majú pohŕdavý výraz. A okrem toho je na miske biely vlas. Alebo chlp?
– Len si daj, Sýria už mala, – pokyvkáva hlavou domáca. Až mi zle prišlo, keď som si predstavil, ako huňatá Sýria oblizuje keksíky. A teraz mi ich strkajú pod nos!
– Ďakujem, dám si ho neskôr, – beriem si keksík. Neviem, prečo jej nepoviem, že tie odporné pooblizované keksíky s vlasom by som zjedol iba pod hrozbou smrti. Len sedím a usmievam sa ako debilko.
– Každé ráno mi skočíš do obchodu. Tu, na papierik, som ti napísala, čo potrebujem. Iba mlieko a rožky. Sem-tam maslo. Raz do týždňa mi urobíš menší nákup, nejaký cukor, múku a tak. V sobotu doobeda mi povysávaš, popolievaš kvety a vynesieš smeti. A ešte mi vždy prinesieš zo schránky poštu. Dobre? – hovorí sova pálená a položí na stolík dve eurá.
– To je pre teba. Vždy v sobotu dostaneš dve eurá, – ďobne prstom do stolíka a posúva dvojeurovku ku mne.
Obchádzajú ma mrákoty. Už sa vidím, ako otročím za dve eurá! Každý deň bežím do obchodu ako fretka, nosím plné tašky, ruky sa mi predlžujú po kolená, vysávam hnusné blchy z kobercov, vynášam smradľavé smeti, polievam kvety a prinášam poštu. To hádam ani nemôže byť pravda! Je možné, že by ma vlastná matka takto podrazila? Hovorila predsa, že domácej iba občas pomôžem s malým nákupom! To je zrada. Najhoršie je, že tej babe nedokážem nič povedať. Predstavím si mamu, ako zalamuje rukami, potom si predstavím ocka, ako povie, že trochu roboty nikomu neuškodí (jeho obľúbený výraz je, že mi kosier z hlavy neuletí), a je mi nanič. Ešteže počas tých otrockých prác u sovy pálenej nemusím dávať pozor na nášho uvrešťaného Adama.
– Už musím ísť, – hovorím domácej. Beriem si peniaze na nákup, papierik so zoznamom a potkýnam sa o Sýriu, ktorá na mňa hodí pohŕdavý pohľad, ako keby som bol smeť. Samozrejme, že si svoju dvojeurovku zabudnem na stolíku. Keď si uvedomím, že som sa práve ožobráčil, dvere sú už zatvorené a za nimi sa určite zlomyseľne chichoce sova pálená.
– Mohol si si zobrať ešte jeden keksík, Peťko! – vykrikuje spoza dverí, no ja nedokážem myslieť na nič iné, len na svoju prvú zabudnutú výplatu.

Všetkých nových spolužiakov ešte nepoznám, ale oni ma už zaregistrovali. Stoja pred obchodom a smejú sa mi. Vlečiem na chrbte tonový batoh s knihami, v oboch rukách sieťovky pre sovu pálenú a tvárim sa, že je to normálne. Ako taký haluzák! Čo iného mi zostáva? Baba jedna! Nemohla mi dať obyčajné igelitky? Každý by si myslel, že v nich nesiem úbor na telocvik alebo niečo podobné. Ale takto? Všetci vidia cez oká sieťovky, ako som starostlivo nakúpil múku, cukor, soľ, fľašu minerálky, zemiaky, cibuľu, karfiol a sto gramov šunky pre Sýriu. Tvárim sa, že je to normálne, popiskujem si a naschvál pohojdávam taškami, aby nikto nevidel, aké sú ťažké. Najradšej by som si ich položil a trochu si oddýchol, ale tú radosť spolužiakom neurobím. A zrazu do toho všetkého začína voňať šunka pre Sýriu. Kto to kedy videl dávať hnusnej namyslenej mačke šunku? Ja by som jej hodil granule a bolo by. Dostal som na tú šunku takú strašnú chuť, až som začal pregĺgať. Po dnešnom školskom obede pre samovrahov sa nič iné ani robiť nedalo. Mali sme totiž mliečnu polievku s ryžou a pajšlovú omáčku. Keď som si predstavil, ako do seba pchám prasacie pľúca, radšej som obed vrátil. Asi sa ma kuchárke uľútostilo, lebo mi podala tanier s lekvárovými rezancami. Keď mám problém, vyberiem si béčko, nie? poučila ma. Ani som nevedel, že si môžem na obed vybrať z dvoch chodov... Lenže dalo sa z dnešného obeda vôbec vybrať? A tak som zašiel za roh, aby ma nikto nevidel, položil som si sieťovky na lavičku, vybral večeru pre Sýriu a šunku som zlikvidoval ako prvotriedny šrotovník.

– No poď, Peťko, poď, – kyvká sa predo mnou domáca a ja kladiem na stoličku nákup. Opatrne vyberám múku, cukor a ostatné veci a tvárim sa suverénne. Cestou som si totiž všetko premyslel: pokladničný lístok som hodil do kanála a šunku som akože zabudol kúpiť.
– A kde je šunka pre Sýriu? – zapichne do mňa oči sova pálená.
– Šunka! – hrám divadlo.
– Zabudol si? – pozerá sa na mňa domáca a čudne pohmkáva.
– Tak vám skočím... skočím ešte raz! – hovorím a každý somár by musel poznať, že klamem, lebo napriek tomu, že som si to sto ráz v duchu predstavoval, čudne mi preskakuje hlas. Určite som v tvári červený ako rajčina.
– Nechoď, Peťko, nejako to už so Sýriou urobím. Daj mi výdavok, – naťahuje sova ruku. Dávam jej mince, čo mi zvýšili z desaťeurovky a s hrôzou si uvedomujem, že na to mi domáca nikdy neskočí! Veď ja som zaplatil aj za šunku!
– Prepáčte, teta Sovová, tá šunka mi zo sieťovky vypadla... kým... kým som ju zdvihol, priskočil jeden taký pes a už ju mal v papuli...
– No, keď vravíš... – pozerá sa na mňa domáca a podáva mi dve dvojeurovky.
– Túto máš za dnes a túto za minule, lebo si si ju u mňa zabudol na stolíku. A teraz si sadni, dáš si čajík a môžeme si zahrať šachy. Ak chceš.
Triasli sa mi ruky, lebo ešte nikdy som takto hlúpo neklamal. Pre pár koliesok šunky som zo seba urobil somára. Najradšej by som vrátil čas. Ale sova pálená rozkladá šachovnicu a prináša dve šálky čaju. Ani poriadne neviem, či mám biele, či čierne figúrky. Ťahám pešiakom ako bábka. Stále vidím tie kolieska šunky a domácu, ako mi podáva dve dvojeurovky. Toto keby videl môj otec, tak by ma zrezal ako hada. A mama, tá by len zalomila rukami a pozerala sa na mňa vyčítavým pohľadom.
– Tú šunku som zjedol ja... – zašepkal som a domáca sa iba na mňa pozrela a povedala:
– Ja viem, Peťko. Ešte teraz máš na líci prilepený kúsok. Šach-mat.

Ján Malinčík PROFESIONÁL

Napísal som prvú báseň v živote. Teda, poviem Vám, dalo mi to zabrať! Dakto si povie, čože je básnikovi, sadne si za stôl, napije sa kávy, v okamihu je báseň na svete. Vytiahne papier zo stroja a píše ďalšiu. Pošle do redakcie a dostane honorár. Peknú kôpku peňazí.

Nie, vôbec to nie je také jednoduché. Celú hŕbu papiera, skoro pol zošita som vykazil, kým sa mi podarilo zosmokliť pár veršov. Vraj najkrajšie básne sú o ženách, tak som skúsil ...

Čítal som si ju niekoľkokrát. Aj pred hodinou, a to som nemal. Edo mi vytrhol papier z rúk a pred celou triedou začal svojím priškrteným hlasom recitovať. Do mňa vošli všetci čerti.

„Vraj si sa dal na písanie básní,“ priskočila ku mne neskôr Jana. Doteraz si lámem hlavu, ako sa to k nej dostalo. Veď nie je z našej triedy.

„A nenapísal by si aj pre mňa? Tááák by si ma potešil...“

Znelo to maznavo, ale sľúbil som, že zajtra jej ju donesiem.

Doma som sa pustil do písania. Ospieval som Janine oči, uši i nos... Do nôh som sa bál pustiť, lebo ich má trochu tenké a do X. Slovom, báseň bola tu, na stole, písmo úhľadné a chýb pomenej. Mám predsa Pravidlá.

Hneď ráno som Janu vyhľadal, vytiahol báseň... Nemohla sa mi venovať. Trochu ma naštvala.

Báseň má pálila vo vrecku, už-už som ju chcel roztrhať, keby nie kulturista Vendo, zo šestky. Už mal byť v osmičke, ale nedarilo sa mu.

„Hej, kamoško. Vysyp nejakú báseň, lebo ti takú tresknem !“ Vyjadrovať sa teda nevie, ale päsť, juj, tá zaváňa kadečím.

Nie zo strachu, ale akosi automaticky som vytiahol tú čmáranicu. Nech sa jej zbavím.

Vendo schmatol papier, zhrbil sa a pomaly, po slabikách čítal.

„To je nula, slabota. Ale čo keby si sa nadul a niečo poriadne stvoril ? A neboj sa pritvrdiť. Vieš, „ zmäkol Vendo a naklonil sa ku mne, „potrebujem báseň. Ani nevieš, ako to baby žerú ! A keď bude báseň okej, navalím aj groš !“

Posledné slovo mi vyrazilo dych. Takže Vendo mi zaplatí. Teda dostanem ho-no-rár ! Juj, to bude dačo ! Budem si zarábať básnením ! Profík. Skutočný profík. Vôbec si neviete predstaviť, ako lepšie sa vám pracuje, keď máte istotu, že za svoju námahu dostanete zaplatené.

Doma som písal ešte zúrivejšie. Dvojmo. Ráno sa zjavil pri mne Vendo : „No, kamoš, to je iné kafé ! Vedel som, ešte včera som tušil, že v tebe niečo je !“ čítal, slabikoval polohlasne, usmieval sa, od šťastia smrkal. Nech, len keď dá peniaze.

- 2 -

„Koľko ?“ spýtal som sa, keď mi znovu venoval pozornosť.

„Malinovka, dobre ?“

Vyvalil som oči. Toto ? Za toľkú námahu ? Sklamanie bolo veľké, ale musel som súhlasiť.

Vyhľadal som Janu, zatiahol bokom, aby nás nik nepočul a hneď som jej začal čítať. Jachtal som, lebo také výrazy som pred dievčaťom nikdy nevyslovil, ani zo žartu.

A čo ona ? Klopkala si prstom po hodinkách, nepozerala na mňa. Ani nepočúvala a vyprskla. Na líci som pocítil úder ruky. Udrela ma !

Stál som ako obarený. Tak ja sa usilujem, skladám pre ňu, tak trochu aj pre honorár ... A ona takto ?

Sčasti to napravil Vendo. Zaplatil pepsi. Lenže pre ten neúspech som sa zapovedal, že viac nenapíšem ani riadok. Vendo ma môže aj zabiť, nenapíšem !

Marcela Jiríčková

Idylka

Môj brat je totálny ... Ups! Radšej si zahryznem do jazyka, lebo keď som to naposledy vyslovila nahlas, schytala som to. Na slovine to akosi zo mňa vyletelo. Učka najprv očervenela a nechcite počuť, akú prednášku som si vypočula. Nuž, človek sa občas aj poučí.

Takže znova. Môj brat je absolútne neznesiteľný. Ešte kým sme boli obaja na základke, tak sa s ním občas dalo. Ale teraz? Chodí do Blavy a myslí si, že je z neho „veľký čávo“. Venuje mi asi toľko pozornosti ako lezúcemu hmyzu. Nanešťastie máme spoločnú izbu. A dívajte sa na taký ksicht... Našťastie len cez víkendy.

Môj milovaný braček je o necelé tri roky starší. Keď nie je práve v Blave a nejakou náhodou sa vyskytuje doma, tvári sa strašne múdro a dôležito. Celé dva dni nevylezie z izby, sedí za počítačom a nechá sa obskakovať a ľutovať, koľko má učenia. Mama mu to žerie, ale mne bola hneď podozrivá tá jeho novonadobudnutá usilovnosť. Stačilo mi len mrknúť na obrazovku. Svietila z nej známa farba obľúbenej sociálnej siete. Takže milý braček sa akože učí, ale v skutočnosti sa zabáva so svojimi kamošmi.

Naša komunikácia sa skladá len z niekoľkých viet typu: Vypadni! Nelez sem! Drž hubu! A ešte zopár viet, čo sa na papier nehodia. Spolužitie v našej domácnosti by som mohla prirovnať k práci v tlačovej agentúre. Mama sústavne sedí nad papiermi a kontroluje ich. Otcovi, ak nie je práve na čete, vyzváňa telefón od skorého rána a odbehuje ešte aj od jedla, aby vybavil telefonát. Potom príde nahnevaný a opäť niekam volá. Brat sa nedokáže rozlúčiť so svojou láskou notebookom. Ja pendlujem medzi nimi ako poslíček s poštou a šiškami. Niekedy, keď večer zapnem telku, tak čakám, že sa namiesto známych tvárí televíznych novín objavia na obrazovke členovia našej domácnosti.

Tuším som zabudla povedať, že náš otec pracuje ako chatár. Už niekoľko rokov chodievame za ním na chatu, keď nie je sezóna, a má na nás viac času. Kedysi to bývalo super. Tam sme si užili kopec zábavy. Boli sme ohromná partia: mama, otec, ja a brat. Lenže to je minulosť. Otec nemá na nič čas. Mame sa buď nechce na chatu ísť, alebo má práve veľa práce a berie si ju so sebou. Brat si zase všade „berie“ svojich kamošov. A ja? Steny by som hrýzla od nudy. Takže vyhliadka najbližších prázdnin strávených s rodinou nebola práve najlákavejšia.

Rovnako otrávení ako posledné dva roky sme prišli na chatu. Otec len na chvíľu vybehol von privítať nás a hneď sa bežal škriepiť s robotníkmi, ktorí práve niečo opravovali. Už to vidím, akú „skvelú“ zábavu zažijeme! Ešteže meteorológovia na celý týždeň predpovedali pekné počasie. Okrem slniečka by som si mala užiť ešte niečo, izbu len sama pre seba! Otec nám dovolí tento luxus, ak tu nie sú žiadni hostia. Nebudem musieť počúvať to tlmené ťukanie do klávesnice. Huráá! Konečne si vychutnám hudbu so všetkým, čo k nej patrí. Večerná pohodička. Zapínam hudbu, pridám volume. Zrazu ticho a tma. V ruke držím otvorený časopis. Ani som nezbadala, ako sa vonku rozfúkalo a obloha zatiahla. Okenice prudko lietali vo vetre. Čoskoro sa rozpútalo peklo, aké som tu ešte nezažila. V mysli sa mi premietol katastrofický film. Vietor vytrhne chatu zo základov a my poletíme do neznáma. Riadna haluz, však?

Krízový štáb našej rodiny sa zišiel v rodičovskej spálni. Vypadol prúd, ale chyba nie je u nás. Otcovi sa konečne podarilo dovolať jednému známemu. To, čo nám potom povedal, vyvolalo hystériu. Silný vietor pováľal stromy a potrhal elektrické vedenie. Ráno sa uvidí, kde. Takže celý večer budeme potme? Otec ma vysmial. V takýchto prípadoch tu nie je prúd niekoľko dní. Čože? Pomóóóc!

Tvrdá realita postupne odhaľovala svoju tvár. Bol začiatok marca a ortuť na teplomere zastala tesne pod nulou. V chate sa síce kúrilo plynom, ale kotol bol na elektrinu. Otec vyhlásil, že musíme nabehnúť na núdzový režim. Predsa si poradíme!

-Tak! – spokojne konštatoval otec a sadol si na skladaciu posteľ, ktorú tam odkiaľsi doniesol. To akože budeme všetci štyria spať v jednej izbe a na tomto? Dýchať rovnaký vzduch s indivíduom, ktoré sa nazýva môj brat, a s rodičmi? Striaslo ma. A nielen mňa. Natiahli sme na seba skoro všetko oblečenie, čo by mohlo zahnať zimu. Zababušení a uhundraní sme zaľahli s nádejou, že zajtra bude všetko fungovať.

Krásna ilúzia sa ráno rozplynula ako včerajšie slnečné počasie. Poruchu ešte neodstránili. Popadané stromy zatarasili cesty. Musia ich najskôr odstrániť, až potom začnú hľadať poruchu. Na nálade nám to nepridalo, iba otec vyzeral, že je pokojný. Upierali sme naňho vražedné pohľady. Uzimení, strapatí. Nevedeli sme, čo so sebou. Činnosti, ktoré nás denne zamestnávali, sa stali v takýchto pdmienkach nerealizovateľné. Najradšej by sme odtiaľto ušli, ale nedalo sa. Sedeli sme zababušení v deke. Ranná hygiena? Bŕŕŕ, studená voda! Prvý raz v živote som sa vôbec nedokázala pozrieť do zrkadla. Tento pobyt som si predstavovala všelijako, ale takúto katastrofu som nečakala.

Nadávajúcich a na smrť unudených nás našlo šero. Znenazdajky sa zažal plamienok nádeje. Doslova. Kým sme hundrali, otec nachystal drevo do kozuba a zakúril. Magická sila ohňa a tepla nás pritiahla k sebe. Fascinovane sme sledovali, ako plamienky poskakujú v baletnom predstavení. Akýmsi kúzlom sme sa začali rozprávať. Po dlhom čase sme boli opäť rodina. Všetci štyria sme vyliezli na veľkú posteľ a rozprávali sme sa o všetkom. Hovorili sme, hovorili, hovorili. Ja, mama, otec, brat. Dozvedeli sme sa o sebe veci, na ktoré by sme neprišli ani za ďalších desať rokov. Zrazu sme mali s bratom pred sebou úplne normálnych ľudí. Niežeby sme nemali normálnych rodičov, ale vždy nám pripadali , že oni sa už narodili ako dospelí. Prišla som na to, že môj brat nie je až taký neznesiteľný. Je stále taký istý, môj normálny bráško, len teraz si jednoducho musí urobiť meno v novej škole a pred novými kamošmi. Opäť som ho videla takého ako kedysi, keď sme boli malí. Znovuobjavili sme hry nášho detstva. Smiali sme sa do neskorej noci, až sme mali svalovicu na bruchu.

Ráno ešte nič nefungovalo, ale to sme už nepovažovali za tragédiu. Vychystali sme sa na túru. Čerstvý vzduch a slnečné lúče nám rozprúdili krv. Cestou sme si vyspevovali a skladali bláznivé veršíky. Večer sme padli vyšťavení do postele.

Klamala by som, keby som tvrdila, že sme ani nezbadali, kedy znova zapojili elektrinu. Buďte si istí, že sme to oslávili horúcou sprchou. To čaro, čo sme zažili bez elektriny, sme si vychutnali do posledného dňa prázdnin. Po návrate domov sa nič nezmenilo. Hádam len to, že si vždy nájdeme chvíľku, aby sme si spolu sadli k rozhovoru, občas si niekam spoločne vyrazíme. Inak mama naďalej sedáva nad papiermi, otec sústavne telefonuje, brat sedí so svojimi kamošmi a ja medzi nimi pendlujem. Skrátka normálna rodinka.

Paulína Prášilová: NA ĽAVÉ LÍCE

Ja, Kristína Mišková, som dcéra obávaného matematikára Jána Mišku, ktorý učí na našej škole a navyše učí aj mňa! Rozprávať o tom, čo to znamená mať tatka matikára, je asi zbytočné, tú hanbu treba zažiť na vlastnej koži, aby ste to pochopili (naozaj nikomu neodporúčam). Vtip je v tom, že keď sa niektorej učiteľke nepáčilo niečo, čo som urobila, ako som sa pozrela alebo čo som napísala, okamžite o tom otec vedel. Niekedy vedel dokonca viac ako ja. Raz, keď som sa kamarátke snažila pomôcť na písomke z matiky, otec na to prišiel. Vzal mi žiacku a napísal: – Tvoja dcéra podvádza na písomke. Dohovor jej! Adam Miška. – Také a podobné veci sa stávali často. Prečo o tom ale hovorím? Pretože to, čo sa v posledných mesiacoch dialo v triede, by nebolo také zlé. Ibaže môj otec, Adam Miška, učí na tejto škole a navyše učí aj mňa.
A aj tak je všetkému na vine Rudo. Rudolf Rašelinský! To je meno chlapca, ktorý mi tento polrok riadne zavaril...
Raz cez prestávku som si písala úlohu, ktorú som mala urobiť doma, ale nestihla som...! (Neberte si zo mňa príklad, úlohy sa, samozrejme, píšu doma...), Rudo sa prikradol k mojej lavici a v nečakanej chvíli ma štuchol do pása. Zvýskla som ako šialená. Bolo jasné, že mu to musím vrátiť. Otočila som sa a plesla som ho s rozhorčeným výrazom v tvári. Na moje počudovanie, len sa uškrnul a nič...! Ani sa nezháčil, ani nenamietal. Akí sú tí chlapci divní!
To bol len začiatok. Rudo začal robiť rôzne pokusy, ktorým som vôbec nerozumela a ktoré ma vždy dosť nahnevali. Vrátila som sa z veľkej prestávky do triedy a čo nevidím – nevidím svoje veci! Všetko zmizlo. Vedela som, na koho sa obrátiť.
– Ruuuuudooooo! – zvrieskla som hlasno. O chvíľu sa objavil pán R. – Kde mám veci? Kde si ich dal?
– Ja? – odpovedal s úškrnom, akoby sa nechumelilo. Bola som veľmi nervózna. Chalani hlásili, že sa blíži Jurášková, naša fyzikárka a prísna osoba. Rudo pochopil, že je čas, aby mi veci vrátil. Zašiel do vedľajšej triedy a zároveň s učiteľkou sa navrátil aj s mojou taškou.
– Čo to tu je, Rudo? A ty, Kristína? Už si mala sedieť na mieste a pripravovať sa na hodinu! – dohovárala mi Jurášková.
– Ale ja som...
– Sadnite si už na miesta! – prísne dodala učiteľka. Keby som niečo povedala, za minútu by to otec vedel a navyše v nejakej prekrútenej forme.
V ten deň môj sused Juraj Krhlička (múdra hlavička...) neprišiel do školy. Mal angínu alebo inú chorobu, ktorá dobre poslúži na to, aby sa človek vyhol písomke z chémie. Rudo neváhal a sadol si vedľa mňa. Jasné, tesne pred začatím hodiny, aby som nestihla namietať! Aká drzosť! Keď to Jurášková uvidela, vedela som, čo bude nasledovať. Áno, presne tak... Otec akoby to už vedel. Celú hodinu sa Rudo tváril ako môj najväčší kamarát. Kradol mi perá, čmáral mi do zošita nejaké obrázky, tak aj ja som mu niečo načmárala, a medzitým sa ešte vyškieral. Vedela som, že nič nemôžem stratiť. Tak som ho nechala. Nech si sedí vedľa mňa.
Nasledovala litika, teda literatúra (otec nemá rád, keď sa tak vyjadrujem...). Grétka, naša slovenčinárka, prišla na hodinu so zvyčajným úsmevom. Keď si všimla, že sedím s Rudom, lepšie povedané, že ON sedí pri mne, dalo sa čítať z jej tváre, čo si myslí. Myslela si, že nebodaj ja... Ja a on... Vylúčené! Potom sme čítali niečo ako Rómeo a Júlia, vraj to napísal nejaký Shakespeare, a bolo to o láske. Grétka nás vyzvala, aby sme spolu s Rudom čítali ľúbostné básne a divne sa pri tom usmievala... Moje dni sú zrátané. Čo som komu urobila??? Doma to vyzeralo horšie, ako som očakávala. Už ma vyhrešili kvôli tomu, že som spolužiačke pomáhala na matike a teraz Rudo...
– Kristína, musíme sa s tebou porozprávať, – takto sa začína každý nepríjemný rozhovor... – Jurášková mi povedala, že si dnes sedela s Rudom... A vraj ste sa na seba pekne usmievali.
– ON si sadol ku mne a ON sa vyškieral.
– Vážne? A čo ste robili s tými perami? Prečo ste sa bavili?
– Oci, – povedala som otrávene. – Keď chceš veriť Juráškovej, tak jej ver. Ale ja som nevyrušovala. – Poznáte to. Rodičia jednoducho veria viac dospelým. Ktovie prečo.
Uznávam, čudné správanie Rudolfa Rašelinského malo aj svoje dobré stránky. Vždy sa mi ušiel jeho obedňajší koláč. Keď sme cez prestávku hrali karty (opäť opakujem, neberte si príklad, karty sa v škole nehrajú!), niekedy Rudo podvádzal v môj prospech. A tváril sa akoby nič. Navyše ma toto jeho správanie skoro stálo kamarátstvo s Ingrid Muchotrávkovou, poriadne múdrou babou z našej triedy.
Už som si zvykla na zmiznuté veci, na jeho otravné spolusedenie namiesto Jurka Krhličku, na jeho úškrny, ale na štuchanie si teda zvyknúť nemienim! Aj tak som nepochopila, čo tým chcel dosiahnuť... Keď mi došlo, že kvôli Rudovi mám len samé problémy, rozhodla som sa, že si ho nebudem všímať. Možno ho to prejde. Keď mi ukradol tašku, nerozčuľovala som sa. Zaobišla som sa aj bez nej, na chvíľu. Keď si ku mne sadol, jednoducho som si ho nevšímala. Cez prestávky som nehrávala karty, radšej som si písala úlohy. Jediné, čo mi stále vadilo, bolo zákerné štuchanie. A potom sa stala tá príhoda, vďaka ktorej sa všetko vyriešilo...
Tak ako už mnohokrát predtým, tesne pred hodinou Rudo a jeho podarení kamoši vytvorili na schodišti zátarasu, bariéru pre tých, ktorí sa ponáhľali na hodinu. Medzi ponáhľajúcimi sa som bola aj ja. Na rozdiel od ostatných som sa cez ňu nemohla dostať. Skúšala som Ruda podplatiť, presvedčiť, stále nič. Zazvonilo, bolo to napäté... A v tom som dostala nápad:
– Rudo, ak ma teraz hneď nepustíš, dám ti facku. Rudo sa usmial, akože žartujem. Ukázal na svoje pravé líce, potom sa opravil a ukázal na to ľavé.
– Dobre, – povedala som a vtom momente moja ruka pristála na jeho ľavom líci, ktoré sám s úsmevom vybral.
– Áááááááááu! – zajajčal Rudo, chytil sa za líce a barikáda sa prerušila. Víťazoslávne som prešla do triedy.
– Ty si dala Rudovi Rašelinskému facku??? – nemohol otec vyjsť z údivu, keď mu to nejaká dobrá duša vyklebetila.
– Koledoval si o to. Nechcel ma pustiť do triedy.
Od toho dňa sa Rudo Rašelinský správa takmer normálne. Neštuchá ma, nekradne mi veci, nepodvádza v kartách, ale ani mi nenosí na desiatu koláče svojej mamy a nepožičiava mi perá... No čo už, ja to nejako zvládnem.

Ivan Popovič

Leto plné zázrakov

Toto leto bolo naozaj plné zázrakov.

Volám sa Christán. Všetci ma volajú, že Kristián, ale ja sa naozaj menujem Christián. Takto to mám zapísané aj v mojom rodnom liste. Neviem, kde naši prišli na to meno, niekedy by som sa naozaj radšej volal hoci Samo Chalupka. S tým Christiánom je len oštara. Rodičia, keď sa im má narodiť decko, sú z toho takí pobláznení, že v poslednej chvíli strelia dieťatku hocijaké meno, celkom od buka do buka, a človek aby to znášal celý život. V bečke je jedna baba, tá sa volá Izolda. No počuli ste už také meno? Keby sa tak volala nejaká Eskimáčka za polárnym kruhom, tak nič nepoviem. Ale u nás? Inak je to veľmi príma baba. Taká herečka. Trošku strelená, a keď sa smeje, tak to počuť až do Lamača.

Ani neviem, ako som sa do nej zamiloval.

Mám dvanásť rokov, teda začiatkom decembra (12.12.) budem mať dvanásť. V tomto veku sa to stáva dosť často, že sa človek zamiluje. Pravda, nedal som to na sebe znať, čo sa neskôr ukázalo ako osudná chyba. Už niekoľko dní som somroval okolo domu, kde bývala Izolda. Čakal som, kedy vyjde. Ale nevyšla. Prázdniny sa ešte len začínali, takže ešte nič nebolo stratené. Kým sa skončia, dovtedy ju zbalím. Ale môj najlepší kamarát Cyro si dal podobný záväzok, že toto leto konečne zbalí nejakú babu, lebo obaja máme na to najvyšší čas.

Presne desiateho júla o 10:00 vyšla Izolda z ich domu a ja som išiel okolo, akože len tak. Všetko to spočíva v tých nezvyčajných číslach. Celý vesmír na tom funguje.
- Čau, - povedal som a hlas mi nejako blbo preskočil, čo sa mi teraz dosť často stáva, keďže mutujem. Hoci práve teraz mi preskakovať nemusel.
- Čau, - povedala Izolda a išla ďalej, akoby nič.
- Čau, Izolda! – teraz sa mi zdalo, že normálne kikiríkam.
- Nevolaj ma Izolda, ty kretén......
- Ja sa nevolám Kretén, ja som Christián, - povedal som, - asi si si ma s niekým pomýlila.
Izolda sa zasmiala, že to bolo počuť až do Lamača.
- Ja viem, Christián. Mňa doma volajú Ica.

Čo som jej mal povedať? Že mňa doma volajú Bubino. To by asi spadla z tej lavičky. To sme už totiž sedeli na lavičke rovno pri ich dome. Bubino mi prischlo dávno, ešte keď som bol celkom malý. Mali sme takého psíka, ktorý ma vždy poobede od tretej do štvrtej olizoval a ja som ho pritom škrabkal za ušami a hovoril som mu Bubino. Hoci Bubino sa v skutočnosti volal tuším Hary.
- Idete z tej lavičky?....Idete z tej lavičkýýýý!
Nejaká dôležitá babajaga, vymaľovaná ako indiánsky náčelník pred bojom , revala z okna na celé sídlisko. Komu už môže prekážať, že sedíme na operadle a nohy máme položené tam, kde si pánkovia kladú klobúky. Ale tejto Inčuču sme prekážali. A veľmi. Tak sme zostúpili z tej ich pozlátenej a asi diamantmi vykladanej lavičky, špeciálne ja som mimoriadne dlho zostupoval, celú večnosť, aby to videla nielen Inčuču, ale hlavne Ica. A šli sme.
- Mňa volajú Christy, - povedal som.
- Ja viem, - povedala Ica, - videla som ťa na zimáku, keď ste hrali proti Trnave.
- Ty si videla ten gól?
- Videla. Aj počula.
Vždy, keď dám gól, celá hala skanduje, a najmä náš dedko:
- Chris-ty, Bu-bi-no, Chris-ty, Bu-bi-no...
- Aha, povedal som múdre citoslovce, lebo iné múdrejšie mi v tej chvíli nenapadlo.
Ica sa zasa zasmiala a v očiach sa jej zaiskrili také malé iskričky.
- Neboj, Bubino, budem ťa volať Christy, keď chceš.
Tak takto sa to medzi nami začalo!
A trvalo to do sedemnásteho júla do 17:17! Na minútu presne. Celý týždeň som prežil ako v snoch. Každú noc sa mi snívalo, že lietam, a aj cez deň som mal občas taký istý pocit. Každý deň sme boli s Icou na kupku, lízali sme zmrzlinu, jašili sa vo vode a tárali až do večera. Keď mi v prvý deň prázdnin skapal počítač, myslel som si, že to neprežijem. A aha!
Každý deň s Icou sa mi zdal nekonečne dlhý a nekonečne krásny. Ica sa vedela naozaj výborne jašiť a celý bazén bol náš. Hoci ľudí tu bolo ako maku. Starí tridsaťroční strýcovia s frajerkami, vidláci z Lamača, tučkovia aj maminy s tými malými otravnými škrekľúňmi. A ja som sa ti, ty kokso, v tom hlučnom blázinci naozaj zamiloval! Tak ako v tých nekonečných mexických telenovelách, čo pozerá naša babka. Od telky by ju nedostali ani bágrom. Povedal som to Ici. Nie to, že som do nej zamilovaný, ale to, o tej našej babke. Ica sa zasmiala a povedala:
- Tak ako vo filme, aj na tomto svete je zaujímavé, že sa ľudia zamilujú, odmilujú, potom sa nenávidia alebo sa tvária, že sú si navzájom celkom ľahostajní. A stále to niekoho baví! Ja keby som sa do niekoho zamilovala, tak by to bolo naozaj a na celý život. Už viem, čo znamená výraz „pichlo ma pri srdci“. A ešte mi tak čudne zovrelo žalúdok. To znamená, že ja, debil, ju milujem, kupujem jej zmrzlinu a ona si zatiaľ chodí so mnou na kupko asi len tak. Z dlhej chvíle.

Opýtal som sa tým najľahostajnejším hlasom:
- Už si bola niekedy zamilovaná?
- Ja? Ešte nikdy. A ty?
To bolo v sobotu!

V pondelok o 17:17 bolo definitívne po všetkom.

Ráno som vyčkával pred ich domom. Ale Ici nebolo. Aj mobil mala vypnutý. Možno odišli do Chorvátska . Ica čosi spomínala, že sa chystajú k moru, len nevedela kedy. Celý deň som chodil bez nálady. Popoludní som išiel na kupko. Celkom sám. Aj Cyro je v Chorvátsku. Všetci sú v Chorvátsku. Billboardy majú pravdu: Jadran – naše more! Už z diaľky som počul smiech. Ica sedela uprostred takých troch balvanov s vyšišanými hlavami. Určite to budú nejakí mudrci z Petržalky. Niečo kecali jeden cez druhého, predvádzali sa a Ica sa smiala a smiala. Prešiel som okolo ich deky, ale si ma ani nevšimla. Ako keby som bol luft.

- No nič, s kúpaním som pre tento rok prestal. Ako je možné, že baby majú zázračnú schopnosť osprostieť zo dňa na deň?

Musel som sa s celou vecou vyrovnať sám. Tak ako to robia tvrdí chlapi. Nicholson, Brad Pitt a superstar Mikla zo Žiaru nad Hronom.

Gabriela Majtaníková

Imidž je nanič

   -Michal, vyber si tú vec z uší, keď sa s tebou rozprávam, - povedala Michalova mama štvrtýkrát a „tou vecou“ myslela mp3 prehrávač. Michalova mama mala zvláštnu zásadu: kým urobila niečo nepredvídateľné, zopakovala synovi všetko päťkrát. S ostatnými v rodine to mala ľahšie. Lenka počúvla zakaždým na prvý raz. Je skautka.
Michal sa ani nepohol. Ďalej zízal do prázdna, a ako prežúval žuvačku, sa fakt podobal
na vola. Zrazu ho trhlo. Všimol si, že mamine ústa sa opäť pohybujú a začína červenieť. Pravdepodobne sa prerátal. Okamžite si chcel vybrať slúchadlá z uší, aby počul aspoň to, o čo mame ide, ale práve si budoval imidž a vybral ich neskoro. Zachytil len koniec maminho piateho opakovania: - Pôjdeš tam! Aj keby všetky kolesá na našom aute skockateli! Ocko ťa odvezie. A bez tej veci. – Jej chudý ukazovák namieril na Michalovu empétrojku. Michal zmeravel. To je, akoby mu kázala ísť na štadión a zakázala korčule. Z maminých slov zachytil už len ono zlovestné „a pôjdeš tam“. Do hája, kam? preletelo mu hlavou, ale nahlas sa bál spýtať. Stále nevedel, kam ho má otec odviezť. Alebo predsa? Toto leto mali ísť na Malorku. Odchod naplánovali na piatok. A on každému pílil uši tým, že chce letieť. Že by sa mu za tých pár korún chceli pomstiť až takto brutálne? Všetci poletia, len jeho ocko zavezie? A bez empétrojky! Nastal okamih vyrovnania sa s realitou. V aute nebudem môcť počúvať hudbu. Hluchá cesta. Nuda. Čo je horšie – tatinove ponaučenia, príbehy z mladosti, zážitky z detstva na lazoch. Zamyslel sa: Naši sú časovaná bomba. Sú pokojní, kým nepríde posledná kvapka. Tú som práve pridal. Ale bez mp3 prehrávača? A čo budem robiť na pláži?
- Ty, Leni, a nie je to nelogické? Prečo už nejdeme autom spolu? Veď benzín je drahý.
- To je skvelý nápad! Zavezieme ťa tam všetci.
- To akože mňa vysadíte na Malorke a vy sa vrátite domov?
- Áno, ale ešte predtým spolu preplávame ten kúsok Stredozemného mora. Čo ty na to, Miško? ( Ako len neznášal, keď mu niekto povedal Miško. Lenka to, samozrejme, vedela.)
Neznášal jej iróniu. Bola mladšia, a bola bystrá, to fakt. Zaujímala sa úplne o všetko. Michal sa len pozeral na televíziu alebo počúval svoju empétrojku. A ešte rád dobre vyzeral. Vždy mal na sebe niečo značkové. Ak jeho oblečenie nemalo fajočku alebo tri pásiky, nenatiahol ho na seba. Mal najdrahší mobil a nagélované vlasy. Taký frajer predsa nebude počúvať, ako mu mladšia sestra hovorí Miško. Bleskovo si v hlave premietol celý svoj terajší imidž: nagélované vlasy, značkové tričko, tenisky z reklamy, coolový mobil a meno... - Stokrát som ti povedal, že som Michal! - zakričal vytočený. Aj preto mu pomaly začal dochádzať jeden podstatný fakt. Na Malorku nepôjde. To by sestra netrapošila s tou „vtipnou“ poznámkou o Stredozemnom mori.
- Michal, snažila som sa našich prehovoriť. Viem, ako si sa tam tešil.... Ale aj u starých rodičov ...
- Čo?!!
- Vy idete na Malorku a ja mám ísť na lazy?- zbledol. Zavrel sa do svojej izby.
- Prehnal si to! – zakričala za ním sestra a samej jej prišlo ľúto, že ich rodinná dovolenka dopadla takto. Nebol anjelik. Hlavne nie teraz, keď si budoval povesť frajera. Ale ísť k starým rodičom? Videl ich len zopár ráz. Prišli na návštevu, prespali u nich dve noci a vrátili sa domov. Michal sa o nich dozvedal len z otcových príbehov a tie ho nepredstaviteľne nudili.
    Starý otec sedel na drevenej lavici a fajčil fajku. Michal trucoval. Nebyť otcovho pohlavku, pri príchode ani nepozdraví. Mama trochu zbledla, keď sa dozvedela, že starká je na liečení. Starí rodičia nemali telefón. Aj mobil by im bol nanič. Signál bol až 5 km od drevenice, v ktorej bývali. Aká nádhera! povedal otec, naposledy sa obzerajúc dookola. Nastúpil do auta, zamával „trestancovi“ a zamieril do civilizovaného sveta. Michalovi napadlo, že táto „nádhera“ by bola ťažko znesiteľná aj v päťminútovom dokumente o krásach Slovenska. Vtom auto prudko zabrzdilo a zúrivo zacúvalo. Aha, rozmysleli si to. Neprežili by pomyslenie, že ich syn hynie, kým sa oni opaľujú. Mama však stiahla okienko a vystrčila ruku: - Daj sem tú vec. – Uvedomil si, že sa mu na krku hompáľa jeho mp3 prehrávač. Sňal ho, podal mame, auto ufujazdilo a bolo po nádejách. Lazy, som váš! Rozmýšľal nad maminou. Je to „tvrďaska“, sa nezdá. Vošiel dnu.
- Starý otec, som smädný.
- Chceš mlieko?
- Mne je to jedno, - odpovedal Michal len tak, no vypil by hocičo okrem mlieka, to neznášal.
- Tak si ic nadojic, - povedal starký a pokojne si ľahol na lavicu. Celé doobedie rúbal drevo.
- Pepsinu nemáš? – Starý otec zachrápal a Michalovi došlo, že pepsinu bude mať ťažko, veď nemá ani chladničku. Odišiel tráviť svoj dvojmesačný trest na dvor.
   Keď ho prestali udivovať veci, ktoré tam nie sú (sporák, elektrina, záchod, vodovodné kohútiky...), začali ho udivovať veci, ktoré tam sú (piecka, petrolejka, kadibúdka, studňa...) A ešte tam nebol jeho kufor, čiže jeho mikiny, nohavice, sandále, pyžamo...a jediný potešujúci predmet – zubná kefka. Vyšiel pred dom celý zelený. Bolo mu do plaču. Lenže slzy nepristali jeho imidžu, a tak sa len zhlboka nadýchol a zakričal: - Niééééééé!
Starý otec vyletel von celý prestrašený: - Čo sa ci stalo? A s vlasmi čo máš? Či sa ci od ľaku zježeli? – zasmial sa starký. Michal sa preľakol ešte viac. V kufri mal aj gél na vlasy.
- No vedz už teľo nehľadz jak teľa na nové vráta a podz do ňutra. Upečeme zemiaky.
Podz, Michal, jesc treba. – Michalovi sa rozžiarili oči. Tak pekne mu povedal – Michal. A to ani nevie, že má doma značkový mp3 prehrávač, super počítač s takými hrami, že by mu prechádzal zrak. Aj tu na lazoch, kde ho nikto nepozná, môže niečo znamenať? Nemá tu svoj značkový kufor, ale má svoje meno. Zrazu mu to stačilo. Zemiaky z misy rýchlo mizli. Michal bol taký hladný, že ich zapíjal mliekom. A navyše domácim.
- Tak za čo si tu? – spýtal sa starý otec dobromyseľne. Michal sklopil zrak: - Chcel som kolieskové korčule. – Tvrdá výchova, za túžby trestac.
- Lenže ja jedny mám, - dodal Michal rýchlo. – Sa ci pokazeli? – Nie. – Narôstol si? – Nie. – Mali o koliesko menej? – Ja som mal. Vzal som mame štyri tisícky z peňaženky. Chcel som značkové. – Imidž-neimidž, teraz mu to prišlo celé hrozne ľúto. Rozplakal sa. – Ná, cie značkové sú lepšejšie? – Neviem. Tie moje boli super. Ale všetci chalani mali značkové.
- To pre ten nápis si ich chcel? – zaváhal starký. – Áno. – Tak potom si somár, Michal. – Chlapec naňho cez slzy pozrel. Ako to, že z jeho úst znie to meno tak pekne. Hreší ho a nepovie mu „Mišo“. Utrel si oči do rukáva, s chuťou zahryzol do ďalšieho zemiaku. U starého otca sa mu bude páčiť. Starý otec ho volá Michal a pritom sa smeje z jeho nagélovaných vlasov, nevadí mu, že nemá značkové korčule. Starý otec je frajer.
- Ták, kdze máš tepláky? – opýtal sa starký.
- V kufri. – Kdze máš kufer? – V aute. – Šák auto tu už neni. – Šák to. – No ništ, dám ti tatkove. Kedz bul jak ty, iné nechcel nosic. Michalovi sa zatmelo pred očami.
Viete, nie je jednoduché zabiť z minúty na minútu svoj imidž a na pohreb mu ísť v teplákoch po otcovi.
Starý otec pokračoval: -Trochu sa do nich pusceli myši, ale starká ich zašila aj oprala, aj košelu ci nachystala. Naberem ci zatial vody ze studne, vlasy zmyješ. Kto vie, kam si pchal hlavu, kedz tak vyzieraš. -
Ten gél bol poslednou spomienkou na Michalov pôvodný

Katarína Červenáková

Rozprávka o starej mame

Volám sa Františka. Je to hlúpe meno, preto mám radšej, keď ma volajú Fraňa. Som obyčajné nezodpovedné decko, ak chcem ostať vonku do desiatej. Dospelou sa stávam, keď musím na Veľkú noc umývať okná. Nie som ani bifľoška, ktorá sa do školy učí celú sobotu, aby si v nedeľu mohla iba zopakovať, ani flákačka, ktorá si zemepis neprečíta ani pred testom. Som jednoducho normálne dievča, ktoré si hľadá v živote svoje miesto a lásku až po hrob...
Toto je príbeh rýdzo slovenský a hlavnú úlohu v ňom hrá moja stará mama.
   Stará mama je už pár rokov na dôchodku. Nie je síce mladica, ale fešanda- to hej. Dlhé havranie vlasy jej po šesťdesiatke trochu poredli, ale sivý vlas by ste medzi nimi hľadali márne. So zdravím je to už horšie. Kráča už iba s pomocou paličky a potrebuje protézu. Rada číta romány z čias, keď muži boli džentlmeni a ženy bolo treba zachraňovať. Jej najnovšou záľubou a najkrajším zabíjaním času sú hypermarkety. Odkedy tristo metrov od jej domčeka jeden postavili, často sa vydáva na lov.
Raz vo štvrtok som sprevádzala starú mamu do klubu dôchodcov. V tejto dokonale pokojnej atmosfére sa dokážem výborne sústrediť na učenie. Rada sa zabávam na ujovi Bobkovi, miestnom plejbojovi, ktorý sa márne pokúša zakryť plešinu svojimi tromi vlasmi. Oblbuje miestne vdovy-krásavice. Teší ma, že medzi jeho favoritky patrí aj moja starká.
V onen spomínaný štvrtok všetko prebiehalo ako obyčajne. Robila som si plány na víkend, polovica dôchodcov driemala alebo zízala von oknom , tretina „mastila“ žolíka. Zvyšok sa hádal. Predmetom ich hádky mohlo byť: po prvé, kto má vážnejšie choroby, po druhé, kto by sa mal stať novým predsedom ich klubu, po tretie, či ich telenovelová hrdinka má svojej láske odpustiť, alebo nie.
   V jednej chvíli ako na povel začali všetci vstávať.
„Je čas na rozprávku!“ spiklenecky predniesla pani Jendruščáková.
Partia sa rozosmiala a už siahali po kabátoch. V dôchodcovskom slangu to znamenalo, že o chvíľu začínajú telenovely. Chytila som starú mamu a vtom sa prirútila pani Kicová.
„Pani Horáková, pani Horáková! Neuveríte, čo sa stalo! Práve som hovorila s pani Rišákovou. Jej dcéra, ktorá pracuje v Tescu, vravela, že hovädzie predné zlacnelo na polovicu.“
V očiach starej mamy sa zapálili ohníčky. Priam bolo vidno, ako jej pracujú mozgové závity. Preratúvala, koľko zaberie cesta do hypremarketu, nákup, beh domov, vyzlečenie kabáta, vyzutie topánok a zapnutie telky.... V jej vnútri sa rozpútala víchrica. Bola uväznená medzi dvomi mlynskými kameňmi. Povinnosťou vnučky bolo podať jej prvú pomoc.
   „Ak chceš, stará mama, zavolám otcovi, nech ti nahrá začiatok.“ Starkej padli zo srdca obidva kamene a viditeľne omladla o 20 rokov.
„To je nápad! Ale zavolám mu ja!“
Vytiahla svoju tehlu, kvôli ktorej musela nosiť velikánsku kabelu. S pôžitkom sa poobzerala dookola, skúmajúc závistlivé pohľady dôchodkýň, ktoré ešte postávali v klube. Netuším, načo je starej mame mobil, keďže ho použije asi trikrát do roka a žiadna z jej kamošiek ho zatiaľ nemá.
Takže stará mama zavolala:
„AHOJ FRANTIŠEK( po ňom to blbé meno!) MOHOL BY SI MI NAHRAŤ TELENOVELU? S FRANTIŠKOU EŠTE SKOČÍME NA NÁKUP! ĎAKUJEM!“
Sila jej hlasu ma pribila k zemi.
„Tak teda poďme, Františka! Dovidenia!“
Čiperne sme kráčali prázdnou uličkou, až kým sme neprišli na miesto činu. Starká mi zverila vozík a ona pobehovala nadšená hore-dolu. Najprv si do vozíka hodila sóju a minerálku bez bubliniek, aby žila zdravo. Potom uvidela zlacnenú slaninku a neodolala. Zhrozila sa, keď videla cenu ryže, ktorá bola
zo dňa na deň drahšia. Rukami zalamovala nad semiačkami, hundrajúc, že ich v sáčku býva už len zo päť a ujmú sa približne dva. Kde sú staré dobré časy, keď jogurt stál korunu desať. Teraz zaň stará mama musí dať 40 centov, keďže jogurty nakupuje zásadne zlacnené, deň pred koncom záruky. Horšie je, že v chladničke jej stoja ešte týždeň a potom ich vyhodí.
Náhle sa pred nami zjavil zástup ľudí. Kým ja som naštartovala vozík, stará mama určite zlomila rekord v behu o paličke. Obidve sme sa zhostili svojich úloh. Ja som hrala úlohu dokonale zmäteného dievčatka, ktoré je zhrozené tlačenicou okolo. Stará mama sa tvárila, že jej je nevoľno. Takto sa priestor okolo nás vyprázdňoval, až nakoniec.....
Posledné 4 kusy mäsa patrili nám. Víťazoslávne sme sa uberali k pokladniam, sem-tam stará mama čosi prihodila do vozíka. Na tvári úsmev, v duši pokoj. Náš výlet sa však ešte neskončil. Prichádza strašidelná pasáž.
„Pani Horáková!“ ozval sa za nami známy hlas.
Obzreli sme sa a zbadali sme pani Kicovú. Vozík mala plný hovädziny a ostošesť mávala rukami. Rozbehla sa k nám, ale pri prudkom pohybe sa jej z pleca zošmykla kabelka. Kým sa spamätala, prirútil sa vysoký tmavovlasý muž, uchmatol kabelku a z celej sily sa rozbehol. Urobil však zásadnú chybu, rozhodol sa prebehnúť okolo starkej. Keď bol už len pár decimetrov od nás, stará mama vystrčila svoju paličku , muž do nej narazil žalúdkom, nadvihlo ho a hodilo horeznačky na podlahu. Pokúšal sa zdvihnúť, ale opäť nerátal so starou mamou. Tá vystrčila paličku a elegantným gestom ho štuchla do rebier. Muž zastonal a znovu dopadol na dlážku. Výhražne na neho pozrela, pripravená znovu udrieť. Svoju útlu nohu triumfálne položila na jeho hruď. Chlapík pochopil, že je porazený, šokovane hľadel na starú dámu, ktorá mu uštedrila výprask.
Pribehla ochranka. Starká tak trochu neochotne skladala svoju nohu. Stála som ako prikovaná, neschopná preriecť slova. Zlodej sa nevzpieral. Snažil sa čo najskôr dostať z dosahu superženy.

Paulína Prášilová: NA ĽAVÉ LÍCE

Jiří Holub

KOĽKO VÁŽI MATILDA

Privolal som výťah a hľadal som šnúrku s kľúčmi od nášho bytu. Úplne som zabudol na Matildu aj na tú štvorku, čo mi dala učka na teláku, lebo som sa síce vyšplhal, ale nezošplhal som sa až dole, pretože som sa bál. Držal som sa tyče a učka na mňa hulákala, aby som zliezol, až nakoniec musela volať školníka a ten ma zoštuchol zmetákom.

Vystúpil som z výťahu u nás na treťom poschodí. Blikala tam žiarivka, ale vždy to tu krásne voňalo, nie ako na iných poschodiach. Mamina už bola dom – No kde si, prosím ťa, – povedala mi. – Ten obed máš už úplne studený! – Dal som jej pusu a ukázal som jej tú štvorku v žiakuli a povedal jej, že za to nemôžem, že to bolo fakt vysoko a že som sa fakt bál. Hlavne toho školníka s tým zmetákom. Mamina sa snažila tváriť vážne, ale mykalo jej kútikom úst – a to ja už vždy poznám, že sa nemusím báť. – Zabudneme na to, – povedala mi. – Nejako si to opravíš a ockovi to ani nemusíme hovoriť! Hrozne sa mi uľavilo a hneď som jej dal ešte jednu pusu. Moja mama je totiž úplne najvýbornejší človek na svete. Ona ma má fakt rada, ako keby som bol naozaj jej, a to ja nie som, pretože bocian ma priniesol úplne inej mame, ale tá ma asi nechcela. Tak si ma zobrala táto mama a teraz som náš. Už tri roky. Mám aj segru, ale tá je staršia a chorá. Má nejakú pupertu a prejavuje sa to tak, že buď narieka, alebo sa zasa stále smeje a nemôže sa rozhodnúť, čo si oblečie. Nešťastné dievča, takto by som dopadnúť nechcel. Vždy, keď ju to chytí, treskne dverami a hučí. Ocko sa pozrie na mamu a povie: – Už má zasa záchvat, naša pupertiačka. Tak je to s mojou chorou sestrou. Preto som na ňu stále dobrý a ona na mňa vlastne tiež, teda keď nemá záchvat. Mňa si asi naši z decáku vzali preto, aby aj oni doma mali nejaké zdravé dieťa. Táto rodina je totiž celá trochu šibnutá, viete? Oni sú akože chvíľku normálni, ale potom raz prídu domov a mama lieta po byte, má na hlave indiánsku parochňu aj s perom a ocko ju naháňa pomaľovaný indiánskymi farbami a vykrikuje za ňou také to uá uá uá, no a keď ma zbadajú, ako stojím vyplašený vo dverách a zízam na nich, tak sú zrazu zasa obyčajní ľudia. Myslím si, že to nie je úplne normálne. Nespomínam si, že by to niekedy robila moja skutočná mam. Zaujímavé je, že si tú svoju pravú mamu vlastne vôbec nepamätám. Na nič si nespomínam. Iba na decák, na tety a na malého Ľudka Bledyho, ktorý sa stále pocikával a zdvíhal pritom nohu ako nejaký pes. Hovorili, že ho asi pes aj vydojčil alebo tak nejako. Neviem presne, čo to znamená, ale Ľudko sa mi zdal šibnutý. Jedlo nejedol rukami, ale lízal ho z misky, a nespal v posteli, ale na pokrkvanej deke na verande, kam si ju vždy doniesol. Jednoducho šibnutý. Keď niekedy nemôžem spať, vleziem k mamičke a ockovi do postele a pýtam sa, prečo si vzali z decáku práve mňa a nie napríklad Ľudka Bledyho. Ocko si vždy vymyslí nejaký ten príbeh, ako napríklad že im ku mne ponúkli ešte nejakú prémiu alebo že iné deti tam boli fakt hlúpe, iba ja som bol už na pohľad iný. Také tie rečičky, ale ja z nich mám vždy veľkú radosť. To sa potom nafúknem ako žaba a som hrozne pyšný, oni mi potom dajú obidvaja pusu a keď zaspím, tak ma odnesú do mojej postele. Aspoň si to myslím, pretože ráno sa prebudím tam. Zjedol som teda to ohriate jedlo, španielsky vtáčik s knedľou, a potom som si šiel robiť úlohu. Bola z matiky a tú ja fakt neviem. Počítam veľmi pomaly, ale ocko mi pomáha, a tak mi to už ide trošku lepšie. Opakoval som si malú násobilku, trápil som sa s ňou, keď mi do hlavy prišla zasa tá myšlienka na Matildu Tučnú. Úplne mi upchala mozgové závity. Poznáte to, keď vám niečo vlezie do hlavy a vy si hovoríte, že musíte myslieť na niečo iné, ale nejde to? Tak to sa mi práve stalo. O chvíľu prišla mama a sadla si ku mne. – Tak čo,už to máš? – spýtala sa, ale musela sama vidieť, že ešte nie. – Mami, ako sa dá odvážiť niečo strašne tučné? Mama sa na mňa pozrela a zasa jej pomykalo kútikom. Trochu ma to naštvalo, pretože toto bola fakt dôležitá otázka. – Myslíš napríklad niečo – ako slon? – spýtala sa a ja som prikývol, pretože tak som to vlastne myslel.

Rozprávala mi, že keby sme bývali napríklad v Afrike, vykopali by sme veľkú jamu a slona do nej chytili a potom ho ťahali von a podľa toho, koľko ľudí by ho ťahalo, toľko by vážil. Veľmi som tomu nerozumel, tak mi to nakreslila, napríklad, keby toho slona z jamy vytiahlo desať ľudí, tak by si Afričania povedali, aha, ten slon bol ťažký ako desať ľudí. To sa mi veľmi páčilo, ale takto to s Matildou asi nepôjde. Potom mi ešte povedala, že pre kravy majú pri kravíne takú veľkú váhu, kam sa vojde celá krava. Potom sa začala chichotať a keď som sa spýtal, čo má akože byť, tak mi začala hovoriť, že si spomenula, ako raz s ockom a babičkou skúšali, či aj český býk bude rozzúrený, keď mu zamávajú pred očami červenou šatkou, ako to robia v tej cudzej zemi, kde sa ľudia na to ešte aj pozerajú a príšerne pri tom vyrevujú a potom kravu zapichnú a je koniec. Tomu pánovi, čo tú kravu bodne, sa hovorí torádor alebo tak nejako. No a mama hovorila, že ten býk sa zrazu rozbehol a všetci traja museli poskákať do rybníka, ináč by ich vraj zabil. Chápete to? Div ich nezamorduje zúrivý býk a mama sa tomu ešte chechoce. Radšej si budem dávať pozor, až s nimi zasa niekam pôjdem.

Alica Činčárová – Aféry Finy S. (2011)

Sobota 30. januára
    Dominikina staršia segra sa vydáva a kamoška z Ameriky jej poslala kopu svadobných časopisov, lebo v Spojených štátoch ide o multimiliardový biznis, takže majú oveľa širší výber. (Aspoň to tvrdí Dominika.) Ležali sme v nich celý deň.
    Rozhodla som sa, že nebudem mať bielu svadbu. Je síce romantická, ale aj totálne tuctová a nudná. Predstavovala som si, ako by Denis vyzeral v ružovom smokingu. (Nie krikľavom, ale decentnom staroružovom.) Domča povedala, že buď ako idiot, alebo ako Elton John. Podľa mňa by mu ružová sekla k vlasom. (Ak ešte nejaké bude mať - komentovala Dominika, lebo vraj kým sa my dvaja vezmeme... Dominika je korunovaná kača!)
    Poobede sme pozerali dokument na Discovery. V každej bunke ľudského tela je dvojmetrový reťazec DNA. Reťazec v škvrnke krvi by dosiahol až na Mesiac, dokonca osemtisíckrát!
    „Ktovie, aké by sme mali s Denisom deti,“ uvažovala som nahlas. „Žiadne, preto pekné,“ reagovala Domča. Jej vtipkovanie mi začalo liezť na nervy. Povedala som, že sa musím ponáhľať, lebo keď ste s niekým, kto vás štve, čas strááášne rýchlo letí...
    Cestou domov som premýšľala nad tým, že rozbehnúť život je stokrát náročnejšie, než ho skončiť. Keď má niekto päťdesiat, šesťdesiat a viac, stráca súdnosť a má na háku, ako pred kým vyzerá a čo si o ňom ľudia myslia, ale keď má niekto pätnásť, vlastne už pred šestnástkou, ako napríklad ja, povesť vo vlastných očiach je nesmierne dôležitá. Tá moja, obávam sa, navyše v súčasnosti aj ohrozená.
    Po krátkej úvahe som dospela k presvedčeniu, že sa musím ponad smútok z prvého rozchodu preniesť. Aj keď okolnosti nášho rozchodu boli veľmi tragické. (Našu mladú lásku znivočila nepriazeň osudu, veď sa cítim, akoby Denis odišiel na front! Od septembra bude iste na výške a už sa nikdy nestretneme. Veď to je rovnaké, akoby padol v ďalekej cudzine!) Preto som sa rozhodla, že čas trúchlenia musím naplniť nejakou činnosťou.
    „Najlepšie tvorivou,“ poznamenal oco. „Už dávno si necvičila. Čo keby si sa vrátila k nástroju?“
    „Hm,“ odvetila som neurčito.
    „V decembri bude vianočný koncert, ak nebudeš cvičiť, neumožnia ti hrať,“ pripomenula mama. To dúfam! Inak by som si musela zlomiť prst, aby som si neurobila hanbu pred celou školou. Ale tvorivosť by mohla zabrať. Musím vymyslieť, čo vytvorím.

    Tvoja zranená, ale nevzdávajúca sa Fina
    P. S. 1: Večer ukazovali v správach bulharskú jasnovidku Vangu, ktorá predpovedala smrť princeznej Diany aj útok na Dvojičky v New Yorku, no a tá Vanga tvrdí, že tento rok vypukne tretia svetová. V novembri. Aspoň sa nebudem musieť stresovať pre prehrávky na vianočný koncert.

    Piatok 5. februára
    Láska urobila z Tóna nového človeka. Dokonca si našiel aj prácu. Parkuje košíky pred supermarketom a zbiera drobné. Funguje to tak, že počká, kým si ženy (vyberá si staršie a pri tele) naložia nákup do auta, potom im čajzne vozík a uteká na opačný koniec parkoviska alebo vbehne späť do obchodu, aby sa stratil v dave. Kto by ho naháňal pre päťdesiat centov, hlavne, keď mu na zadnom sedadle leží nákup za päťdesiat eur?
    Včera pozval Tóno babku na večeru. Objednal dokonca aj víno. Podľa oca muselo byť kvalitné, lebo keď ich o desiatej viezol autom domov (Tóna, samozrejme, do útulku Armády spásy), vôbec z neho nerazil alkohol. Povedal, že Tóno drží fazónu, lebo babka alkohol neznáša. Mama povedala, že je zvedavá, dokedy mu to vydrží. (Tá teda vie podporiť. Presne ako Potvora. Nie sú náhodou príbuzné?)

    F.
    P. S. 1: Mamine zlé vlastnosti sú priam giganticky hrozné! Dúfam, že som ich po nej nezdedila. Aspoň nie všetky.
    P. S. 2: Radšej by som zdedila zlé vlastnosti po ocovi - popíjanie piva pri telke, nosenie jedla do postele a ponocovanie.

    Utorok 9. februára
    Vytvorila som toto:
    Keď pĺznem do trička, som miestna bukvička / zatiaľ ma nehýčkal nik okrem Deniska.
    Bifľoš a mamičkár často je posraný / že by sa prezradil a dostal od mamy.
    Asi to nie je ten druh tvorby, aký mali naši na mysli, keď mi radili, aby som ju využila ako terapiu. Ale keď mne nič iné nenapadá!!!

    Každej slamky sa chytajúca F.

    P. S. 1: Lenže keď nad tým teraz premýšľam... je možné, že som objavila, že mám talent. Nie taký, čo ho vidia iba rodičia a ostatní taktne mlčia, keď zaspievate, ale skutočný talent! Božinku, možno by som mala nájsť nejakú rockovú kapelu a písať jej texty. (No, možno nie hneď rockovú, ale aspoň takú, čo má pekného gitaristu.)

Hviezdoslavov Kubín

Vyhľadávanie

Kontakt